Querela pacis

„Festival Europa Cantat, ktorý sa uskutočnil roku 2009 v Utrechte, ma požiadal napísať oslavné Jubilate. Skladba mala odznieť na jednom koncerte s utrechtským Te Deum, ktoré George Friedrich Händel napísal roku 1713 k oslave uzavretia utrechtského mieru. Osláviť ukončenie vojny a uzavretie mieru je iste veľmi pekná záležitosť, koniec vojny je však podľa mňa skôr k dôvodom k meditácii o príčinách vojny a hľadaniu ideí, ktoré by ju mohli raz a navždy odstrániť z nášho sveta.

Narodil som sa roku 1956, jedenásť rokov po ukončení krvavej Druhej svetovej vojny. Vytúžený mier priniesol so sebou nové rozdelenie koristi a moja krajina sa rýchlo stala súčasťou víťazného mocenského bloku Sovietskeho zväzu. Ako deti sme sa často hrávali na vojakov a každý chlapec chcel byť partizánom či ruským vojakom. Keď sme potom v auguste 1968 zažili tanky v akcii, už sme sa nikdy nechceli hrať na ruských vojakov; pochopili sme, že tanky v skutočnosti prinášajú smrť a neslobodu. Roku 1981 som musel ísť na vojenskú službu. Nacvičovali sme "akciu Krkonoše", čo bol krycí názov pre obsadenie Poľska v čase, keď Poliaci jasne odmietli sovietizáciu ich vlasti. Poliaci nikdy nepochopia, aký som bol šťastný, keď generál Jaruzelski vyhlásil stanné právo. Povojnová doba prinášala neznesiteľné paradoxy.

Vládcovia vždy zdôvodňujú nevyhnutnosť svojich vojen vznešenými cieľmi. Od ukončenia Druhej svetovej vojny azda neuplynul na našej zemeguli ani deň bez tohto vznešeného zabíjania. Vládcovia postupne prestali počúvať filozofov, teológov, umelcov i vedcov. Ich myšlienky a postoje by predsa mohli spochybniť vznešenú nevyhnutnosť vojny. Holandský humanista Erazmus Rotterdamský bol asi prvým mysliteľom, ktorý jednoznačne odmietol všetky ospravedlňujúce vznešené ciele vladárov a vo svojich dvoch rečiach – Querela pacis a Dulce bellum inexpertis – označil vojnu za absolútne zlo, ktorého jediným skutočným dôvodom je chamtivosť mocných. Nezmyselné zabíjanie nevinných ľudí nemožno podľa Erazma ospravedlniť nijakou ideológiou či relígiou. Veľmi dobre to vedia práve víťaziaci vojaci, ktorí nevedia nájsť nijaké ospravedlnenie pre svoje nedávne vraždenie.

Veľkého gruzínskeho spisovateľa Otara Čiladzeho pred smrťou vyzvali, aby povedal niečo svojim rodákom. Čiladze povedal, že hlavným problémom Gruzíncov je počas celých ich dejín otázka samotného prežitia. Na prežitie pritom potrebujú len dve veci – uchovať si jasnú myseľ a čisté srdce. Práve jasná myseľ a čisté srdce viedli nizozemského humanizmu k jeho prenikavým úvahám. Gruzínsky problém dnes v skutočnosti nie je len gruzínsky. Ani ľudstvo neprežije, ak sa nebude riadiť jasnou mysľou a čistým srdcom. Hoci nám naša chamtivosť prikazuje ničiť cudzie civilizácie, dnes je zrejmé, že sa stala spoľahlivým sprievodcom do záhuby našej vlastnej civilizácie."

Vladimír Godár